disjecta membra

:

Ako dôležité sú slová a výroky jedného konkrétneho človeka?

V mnohých prípadoch práve jeden človek zažne iskru neskorších (i zhubných)plameňov. Tak pochodeň nacizmus zapálil Adolf Hitler. Stále premýšľam, z akých dôvodov niekedy potrebujem celé masy ľudí, aby som sa nakoniec presvedčil o zhubných dôsledkoch nejakej myšlienky - slova.

Na počiatku nedobrých vecí je nedobré slovo. A to slovo je u ľudskej bytosti. Moja skúsenosť sa odvoláva práve na tieto dve vety. Po vražednom 20. storočí by som už skutočne nemal potrebovať masy ľudí, aby som vedel, že vždy ubližuje konkrétna ľudská bytosť -i keď skrytá za kvantitou masy alebo kvantitou myšlienky. Či sa daná ľudská bytosť odvoláva na hnutie, boha, „vedu“, „poznanie“,...,  na tom až tak nezáleží. Kameň potrebuje práve jednu konkrétnu dlaň, aby bol hodený. Motivácia sa vždy nájde, ak dlaň túži (alebo potrebuje) hádzať kamene. Práve preto takmer nikdy nezaberú proti-argumenty. Proti-argumenty útočia iba proti motivácii, nie proti túžbe.

Moja nedávna skúsenosť s mladým, radikálnym antikomunistom sa zmenila na sklamanie a smutné poznanie, že tento mladý a vzdelaný človek neznáša slovenských Židov (sic!). Svojom spôsobom mi potvrdil zvláštnu premisu – antikomunistické presvedčenie nie je imúnne voči antijudaizmu. A toto antikomunistické presvedčenie stojí na tenkom ľade, pretože sa môže „nevedomky“ transformovať na obdiv voči fašizmu a nacizmu. Zdá sa, že ide o miešanie jabĺk z hruškami? Veruže nie.

V našich učebniciach je možné dočítať sa o skreslenom čierno-bielom videní – bol to komunizmus, ktorý údajne porazil fašizmus. Uvedené čierno-biele videnie potom produkuje paradoxný obrat: kto na Slovensku neznáša komunistov, nie je až tak radikálne vyhranený voči Tisovmu fašistickému štátu. Kto trpel (alebo bol komunistami popravený) na Slovensku za komunizmu je v zmysle tejto „logiky“ kandidát na blahorečenie i keď arizoval, udával alebo leštil príbor mocným za tzv. Slovenského štátu. Akoby bolo obdobie komunizmu (a rozhodne nechcem zľahčovanie utrpenie nijakého človeka počas tento „éry“!) „očistcom“, ktoré „udeľuje rozhrešenie“ za predošlé zlyhanie v náročnej úlohe menom Človek. Dokonca, ako mi potvrdil môj mladý kolega, akoby antikomunistické presvedčenie oprávňovalo k útoku proti Židom. (A ešte raz dodávam, aby som nebol zle pochopený – nik si nezaslúžil to hnusné ponižovanie a utrpenie v komunistických väzniciach a lágroch).

Na počiatku nedobrých vecí je nedobré slovo. Dodnes ma irituje, keď sa v nejakej knihe dočítam, že ten a ten vedec (spisovateľ) bol (je) žid. Z akého dôvodu sa tento malý dodatok k menu vôbec pripisuje? Ale slovo žid je popis náboženského vyznania. Potom by sa malo ku každému menu pripísať, ten a ten autor je kresťan, moslim, hinduista, atď. Často čítam, v rôznych knihách, že Einstein bol žid (i keď sa Einstein k Judaizmu vonkoncom nehlásil), ale k menu Niels Bohr daní autori už nepripísali, že bol (pokrstený) katolík.

Môj mladý kolega sa neskôr neudržal, keď videl moju „slepotu“ (sic!) a jeho slovník nadobudol emotívnu turbulenciu. Jeho rozhorčeniu som veril. Za plameňom stojí vždy konkrétna bytosť, ktorá naň prikladá. Čoraz viac začínam byť skeptický voči takzvanému „úprimnému rozhorčeniu“. Čoraz viac za tým vidím dlaň túžiacu konečne hodiť kameň. Radikálne antikomunistické rozhorčenie sa v okamihu premenilo iba na radikálne rozhorčenie.

Začínam pochybovať, že antijudaizmus je plod nenávisti. Nadobúdam podozrenie, že antijudaizmus sa skôr podobá na akúsi formu náruživosti, emocionálnej drogy, ktorá po aplikovaní vyvoláva stavy podobné opojeniu.

Potreboval som ujsť, aby sa radikálne rozhorčenie nezmenilo znovu a znovu iba na Endlösung.