"Niekedy zvykne tak prudko spŕchnuť, že odrazu sú všetky svine čisté a všetci ľudia sa zablatia po uši" (Lichtenberg). 

Mravnosť sama

"Skutočne nebezpeční ľudia sú poslušní blúznivci bez schopností" (Lichtenberg) 

31. mája roku 1961 bol Adolf Eichmann v Izraeli odsúdený na smrť obesením. Jeho telo bolo spálené a popol rozsypaný do mora. Celá udalosť bola pozorne sledovaná mnohými novinármi. Medzi inými aj filozofkou Hannah Arendtovou. Práve z jej pera sa dostala do sveta slávna téza o „banálnom zle“. Súvisela s jej popisom Adolfa Eichmanna ako obyčajného človeka a nie ako „krvilačnú beštiu“. Bez ohľadu na masívnu kritiku, ktorej bola jej téza vystavená, Arendtová naznačila jednu vážnu vec: ako je možné, že ctižiadostiví, starostliví a zákon poctivo dodržiavajúci ľudia páchajú príšerné zločiny. Otázka súvisela s tým, či čistota úmyslov a pripravenosť čestne plniť všetko, čo človek sám pokladá za svoju povinnosť, sú tou pravou svätosťou. 

Force of the law

"Je to pokrok, keď kanibal použije vidličku?"(Stanislav Jerzy Lec) 

Hannah Arendtová popísala Eichmanna ako „príšerne normálneho“. Tvrdila, že Eichmann nebol nejaké sadistické monštrum. Sám Eichmann povedal, že sa v Súdnom dvore sklamal. Hovoril: "Moja vina je moja poslušnosť..., moja verná služba v čase vojny..., moja lojalita k prísahe a vlajke. Neprenasledoval som Židov s dychtivosťou a túžbou". Eichmann následne na verdikt súdu odpovedal: "Necítim sa vinný v zmysle obžaloby". Tvrdil, že bol vždy právo poslúchajúcim občanom, pretože Hitlerove nariadenia boli „force of the law“.

Podobným spôsobom sa obhajoval aj Rudolf Höss, veliteľ Osvienčimu. Rudolf Höss prehlásil: "Považoval som postoj Nacionálneho socializmu k svetu za jediný vhodný pre nemeckých ľudí. Veril som, že SS boli najenergetickejší zástancami tohto postoja, a že SS samé bolo schopné postupne priniesť nemeckým ľuďom späť ich správny spôsob života. Moje druhé uctievanie bola moja rodina. K nim som bol pevne pripútaný. Moje myšlienky sa vždy dotýkali ich budúcnosti a naša farma sa stala ich stálym domovom. V mojich deťoch a žene som videl môj cieľ života. Ich výchova smerovala k tomu, aby mohli zohrať svoju úlohu v živote a dať im stabilný domov. To bola moja jediná povinnosť v živote. Nevedome som bol kolieskom v súkolí veľkej vyhladzovacej mašinérie vytvorenej Treťou ríšou. Ľudia nevedia pochopiť, že aj ja som mal srdce a že som nebol diabol". Stanislav Jerzy Lec to popísal príhodne: "Žiadna snehová vločka sa necíti zodpovedná za lavínu".

Hrozivo vyznie aj „ospravedlnenie“ 35 ročného obrábača kovov, prečo sa zúčastnil na vraždení Židov: "Pokúšal som sa, a aby to bolo možné, zabíjať len deti. Bolo to tak, že matky vodili deti za ruku. Môj sused potom zastrelil matku a ja som zastrelil dieťa, ktoré k nej patrilo, pretože som si to odôvodnil, že to dieťa nebude moc predsa bez matky žiť. Pre moje vlastné svedomie malo byť, aby som povedal, upokojujúce, že som vyslobodzoval (erlösen) deti, ktoré neboli schopné žiť bez matky". Pričom je zaujímavé sledovať význam slova erlösen, lebo ten kto vyslobodzuje je der Eröser – Spasiteľ, vykupiteľ (Ch. R. Browning).

Tie sofistikované prešmyčky, Eichmannova poslušnosť (lojalita), Hössove uctievanie rodiny a nakoniec „spásna záchrana detí“, chcú navodiť situáciu, že neexistovala možnosť voľby. Avšak títo páni predsa len volili. Eichmann a Höss si vybrali vlajku a SS, a posledne menovaný vraždenie detí.      

Tajomstvo

Pokiaľ má tragédia vraždenia ľudí v Tretej ríši nejaké nevyriešené tajomstvo, ktoré pretrvalo do dnešných dní, je to problém „obyčajných ľudí“, ktorí nemali výčitky (dokonca sa zdá, že ich postoj je akosi zvrátené prirodzený) zúčastniť sa zabíjania.

Súčasný svet čelí hrozbe teroristických útokov, ktorú pripravujú poctiví, slušní susedia od vedľa a my nie sme schopní nijakým spôsobom dopredu odhaliť patológiu náhlej zmeny chovania. Pochopiteľne, na túto boli popísané mnohé knihy. Niektoré teórie poukazujú na možnosť voľby a krízu duchovných hodnôt (kresťanský tábor), na nekritické uctievanie autorít (napríklad Milgramov tábor), na byrokratizáciu, ktorá umožňuje zabíjať na diaľku (Arendtová, Hilberg, Browning), na modernitu a teda na priemyselné vraždenie ako ďalšiu, „modernú“ fázu riešenia sociálnych problémov (Bauman, Arendtová), na krízu vzdelávacích inštitúcii (Bauman) alebo celkovo na krízu hodnôt Západnej civilizácie – modernita, byrokracia, konzum, strata duchovných hodnôt, individualistický egoizmus, problematické masové „západné“ idey nacionalizmu, komunizmu, fašizmu, antisemitizmu, ktoré inštalujú celkový obraz nejakého dosiahnuteľného raja na zemi, pokroku histórie či vlády rozumu alebo vodcu (Popper).

Existuje však ešte jedno zdôvodnenie, ktoré sa však neteší vážnejšiemu záujmu. Vychádza z  Nového zákona. Keďže však neponúka „vedecké dôkazy“, alebo overiteľnú metódu je považované za okrajové a ak chcete za „kresťanské“.  Túto kritiku naznačili Friedrich Nietzsche, Dostojevski, Lev Šestov, Czeslaw Milosz a Dietrich Bonhoeffer.

Ježiš a farizeji

"Prečo sa títo náboženskí vodcovia neobetujú rovno sami a neodídu do nimi prezentovanej „krásy“? Prečo sami nenasadia svoj krk za rýchlu letenku do raja?" (Richard Dawkins) 

Prečo (ako hovorí Bonhoeffer, Dostojevski, Šestov) Ježiš úplne neočakávane obvinil farizejov zo zlých úmyslov? Farizej predsa poctivo plniť všetko čo od neho žiadalo Písmo. Mal čisté svedomie, nehral sa pred ostatnými a vo svoju svätosť  naozaj veril. A zrazu sa ukazuje, že je vinný – dokonca ťažko vinný! Prečo obvinil Ježiš týchto ľudí, ktorí mali čisté vedomie, že sa niečím previnili? Je možné, že práve za cnosti svätca. Lebo farizej naozaj svätcom bol.

Získavame hlboký paradox. Čistota úmyslov, pripravenosť čestne plniť všetko, čo človek považuje za svoju povinnosť, nie sú tou pravou svätosťou.

Bonhoeffer píše, že farizej je "nanajvýš podivuhodný človek, ktorý celý svoj život podriaďuje poznaniu dobrého a zlého a rovnako ako je prísnym sudcom seba je prísnym sudcom svojho blížneho – a to k sláve Boha, ktorému za toto poznanie pokorne ďakuje". Nacisti bez mihnutia oka odsúdili iných („nižšie rasy“) na smrť. Teroristi bez mihnutia oka odsúdia na smrť iných – a to všetko k väčšej sláve svojich bohov. Takýto „sudcovia“ sa považujú za cnostných a úplne neúplatných, bez ohľadu na to, že jedni sa dali kúpiť víziou „svätej ríše“ a druhí miestenkou do „raja“.

Súd vykonaný nad druhým človekom zbavuje svedomie výčitiek temných Sirén. „Súd“ nacistov (alebo teroristov) sa zaobalil do falošného pozlátka „vyššieho sveta morálky“. Nietzsche upozorňoval, že morálka, ktorá odsudzuje sama zo seba, nie z hľadiska života je najväčším omylom, ktorý pácha nevýslovne veľa škôd. Nacisti odsúdili „nižšie rasy“, invalidných alebo duševne chorých z hľadiska chladnej a abstraktnej „morálky“, ktorá neponúkala alternatívu pre akýkoľvek odlišný prejav života.     

Preto človek, ktorý sám seba považuje za svätého a čestného, zákonite pocíti nespravodlivosť, ak sa zrazu ocitne na lavici obžalovaných. Za čo? A keď mu súd náhle dokáže, že pochybil začne sa obhajovať „kolieskom v súkolí“, „nevedomosťou“, „zo zlej interpretácie daného“. Tým však paradoxne považuje svoje „sväté“ úmysly (ako rodina, právo, zákon) za „zle vysvetlené“, „za koliesko v súkolí“. A tak to, za čo tak vehementne bojoval, sám zbaví falošného pozlátka. Aj cnosť a morálka môžu zaviesť príliš, príliš ďaleko, pokiaľ sa zamenia za surovú Metódu, za prejav „ducha doby“, za budovanie „vyššieho spravodlivého sveta“.  Preto sa na lavici obžalovaných môžem ocitnúť práve za moje „cnosti a morálku“.

"Všetko je v rukách človeka. Preto si tak často umýva ruky" (Stanislav Jerzy Lec).