Počuť to z každého kúta, každého média, z úst politikov – údajne nám chýbajú vzdelané elity. Nechýbajú. Iba sa začal používať nový pojem „elity“. V dobe, keď sa akademické tituly udeľujú bez zásluh a dlhoročnej práce. Bez toho, aby daný človek vyprodukoval aspoň jednu ucelenú myšlienku (alebo, ak chcete v duchu Poppera, hypotézu) ako to s našim svetom je. Bez toho, aby daný človek obohatil daný odbor o nejakú prínosnú a ucelenú víziu (a „vychoval“ nástupcov) – v takejto dobe už vzdelaných elít naozaj nie je potreba. Napokon vzdelaná elita bola kedysi, v tých dávnych časoch, osamelým pútnikom, človekom v ústraní, čo trpezlivo čakal a zrel pre svoj čas. Pojem elita (angl.: elite; nem.: Elite; fr.: élite; tal.: elleta; rovnako poľsky, portugalsky, španielsky) obsahuje význam najlepších, vybraných, ale aj význam smotánky; a to je ten pravý význam, o ktorom sa domnievam, že už platí takpovediac „univerzálne“.  

Pýtame sa čo sa skrýva za pojmom vzdelanie? Ak si niekto myslí, že ten kto dokáže za slovom panický identifikovať gréckeho bôžika Pana, ktorý svojim revom strašil ľudí, je len zbytočný produkt na trhu práce, tak sa mýli – práve toto je jedným z príkladov vzdelania. "Múdrosť jazyka je mnohokrát väčšia, než si naša kultúra, ktorá jazyky zabudla, vôbec dokáže predstaviť" (s. 44). Že slovo krst nemá anglický pôvod (baptism), ale pochádza zo starogréčtiny (βαπτίζω – baptizó, krstím); že dnes tak frekventované slovo, porno, pochádza z starogréckeho kmeňa (πορν – porn), ktoré znamená cudzoložstvo a mohli by sme pokračovať – tak toto je taktiež príkladom vzdelania. Vzdelanie bolo kedysi autonómiou, sebavedomím a duchovným preniknutím do sveta. Túžba poznať svet. Išlo o radosť z učenia, priblíženie sa k životu, pochopiť skryté významy (s. 53) a zanechanie takých myšlienok, ktoré mohli niesť iných ďalej v ich hľadaní. Ako neuveriteľne ďaleko sme sa dostali po nesprávnej ceste svedčí príklad Immanuela Kanta. Kant nikdy nikde nevycestoval (škandál v dnešnej dobe, ktorá adoruje mobilitu pomaly ako cieľ sám o sebe). Kant po získaní profesúry prestáva publikovať (neuveriteľné) na dlhých 10 rokov. Kant však nebol nečinný. Premýšľal. Keby univerzita v Kráľovci mala súčasné (kreditné) požiadavky (a povedala by Kantovi: Chlape, to je nehorázne!) – bolo by Kantových Kritikách.

Dnes sa za „vzdelaného“ považuje ten, kto dokáže (napríklad) vyhrať súťaž Milionár. Je to vlastne dosť humorné vedieť, kto napísal takú a takú knihu a pritom z nej nečítať ani riadok. Nevedieť prečo bola napísaná a snáď ani nevedieť, aký význam by mohla mať pre obohatenie (vlastného) života. Avšak, z akého dôvodu je potrebné mať takéto „vzdelanie“, keď cieľom nie je vzdelanie, ale výhra nejakej čiastky peňazí? (s. 13 – 21).

Povedzme si na rovinu. Vedieť iba, že Victor Hugo napísal Chrám matky Božej v Paríži a pritom nepocítiť túžbu tento Chrám niekedy navštíviť alebo si od Huga prečítať niečo iné, je rovnako dobré ako vedieť, že to, čo tečie z kohútika je H2O a zároveň nemať ani tušenia, že to dokáže uhasiť váš smäd. Avšak dnes asi nie je potreba  žiakov, ktorí by túžili uhasiť bytostný smäd, skôr prichádza  triaška a strach z ich možnej nezamestnanosti. Podľa Liessmanna volanie po reforme „vzdelania“ je iba volanie po funkčných produktoch, čo nastúpia na svoje trhové miesta a budú míňať svoje peniaze na ďalšie fungovanie a realizovanie snov politických, manažérskych a developerských „elít“. "Táto apoteóza trhu, bez toho, že by si to uvedomovala, stojí pevne na nohách marxistickej teórie kapitalizmu, lebo vychádza z toho, že ekonomika je nadradená všetkým ostatným sféram života, všetko prebieha podľa nemenných zákonitostí trhu a šancu budú mať nakoniec iba tí, ktorí sa bez prílišných otázok podriadia duchu doby a využijú priaznivý okamih" (s. 117).

Dnešné „vzdelanie“ už nesignalizuje, že daný človek je morálne a osobne angažovaný v živom svete. Krásny príklad je kariéra vedcov, vo všetkých odboroch, v totalitných systémoch.  "Vzdelanie ako vzdelávanie človeka malo byť garantom obranyschopnosti proti vnútornému a vonkajšiemu barbarstvu" (s. 100).

Angličtina ako ideál? "Vedec, ktorý musí hovoriť, písať a myslieť v cudzom jazyku, musí rezignovať na presnosť, poznanie a schopnosť detailnej diferenciácie" (s. 93). A Liessmann kuje železo za horúca: "Dva národy, z ktorých vyšli najväčší štylisti, Gréci a Francúzi, sa nikdy cudzie jazyky neučili" (s. 94). Nikto nehovorí, že schopnosť porozumieť cudzím textom je na škodu – vonkoncom nie – ale nútiť rovno písať v angličtine, nie je to jazykový imperializmus? (s. 91).

Podľa Liessmanna chápanie toho, čo dnes vzdelanie znamená je famózne jednoduché – nachádzať sa v nejakom „elitnom“ rebríčku. Ak nie na vrchole, aspoň, preboha, figurovať v ňom. Druhý škandál okolo vzdelania spočíva v hysterickom záchvate, ak v rebríčku nie sme. Nikto sa nepýta, až na Liessmanna, ako je možné, aby sa tie isté školy, s tými istými učiteľmi a s podobnou populáciou mohli každý rok tak rapídne meniť (s. 53). Avšak toto už nie je meranie vzdelania, ale meranie podobné meraniu športových výkonov. Je to jeden veľký, gladiátorský ring. Kto nebojuje, toho nech zožerú levy! Ideológia rebríčkov, konečne, ničí sladkú víziu demokracie a jej ideálu rovnosti. Pred rebríčkom sme si predsa všetci rovní, ale v ňom - tam je úplne jasné, kto je tu boss (s. 55). A ešte jedna vec. Kto šéfuje rebríčkom, ten má moc, vplyv a silný hlas v mediálnom priestore. Nemáte úspech v politike, manažmente, v profesionálnej kariére? – založte si ratingovú agentúru. Liessmann hovorí o tom, že je vlastne pozoruhodné, že sa takmer vôbec nediskutuje o spoľahlivosti testov. "Fakt, že žiadna európska zem nemala odvahu považovať rozvoj vlastnej pedagogickej kultúry za prvoradý bez ohľadu na výsledky testov ukazuje, aký normatívny tlak testy produkujú, i keď táto normatívnosť nemusí byť zamýšľaná" (s. 60). Ako je možné, že sa nik nebúri? Keby niekto chcel zmerať „kvalitu“ prežívania môjho život pomocou nejakého rebríčku, ktorý porovná, dajme tomu, narodených v rovnaký rok – rázne by som sa ohradil. Otázka znie prečo to zrazu ide v otázke vzdelania? Prečo je zrazu možné, aby sa na ten amorfný, nezachytiteľný jav, akým je vzdelanie, uplatnila „tyrania“ jedného, jediného, obmedzeného kritéria?    

"Iba veľmi bohatá alebo veľmi hlúpa zem si môže dovoliť vypracovávať pre každú generáciu študentov nové poňatie štúdia" (s. 115). Situácia je, ako trefne popisuje Liessmann, tak absurdná, že nové „štruktúry“ sa vytvárajú takým tempom, ktoré nikomu nedovolí ukončiť štúdium v podmienkach, za ktorých začal. Tento osud, zdieľam aj ja sám a musím potvrdiť reálnosť Liessmannovej výčitky.

"Vzdelanie kedysi súviselo s ambíciou dokázať, že domnelé istoty doby sú iluzórne" (s. 119). Jung v knihe Obraz človeka a obraz Boha naznačil, že pokiaľ zlyhávajú skutočné, vecné opatrenia a keď sa takpovediac nič nedeje, dochádza k nahradzovaniu vecí a udalostí slovami. Slová opúšťajú veci a stávajú „slovami mocnými“ (Machtwörte), ktoré začnú pôsobiť „hlboko“ a „významne“, i keď sa stále nachádzame v rovnakej mizérii, ak nie v horšej.  

Dnes sa všetko podriaďuje „silným slovám“, ktoré sa volajú „konkurencieschopnosť“ (competitive advantage),  „efektivita“ (efficiency), „ekonomické“ (economics), „kontrola procesov“ (process inspection), „lídri“ (leading), „manažment vedenia“, „excelentnosť“, „ranking“, „indikátor vzdelania“, „moderná škola“, „nové myslenie“.  Čo však tieto pojmy skrývajú? Môže ich vôbec niekto uspokojivo vysvetliť? Nestratili sme schopnosť dekódovať ilúziu ako ilúziu?

Zdá sa, že už niet cesty späť.

Literatúra

Konrad Paul Liessmann: Teorie nevzdělanosti, Academia, Praha, 2008.

Carl Gustav Jung: Obraz človeka a obraz Boha, Brno, 2001.