Zasadnúť v piatok poludní ku knihám, nie je nijaký žalospev na samotu. Vidím to tak, že nikdy nie som „sám“. Stôl, na ktorom píšem bol vysoký, tmavý, hrčovitý smrek. Je šum lesa, ktorého temnotu pretínajú šikmé pásy hmlovitého svetla. Sklené dvere sú sklo ťažené z útrob vriacej zeme, formované pradávnou ohnivou magmou. Stena sú tehly, skryté pod bielou maľovkou a tie tehly uhnietli nejaké ruky, pálil ich žeravý plameň a zabalené sa viezli po ceste a padal na nich chladný dážď a vysúšalo ich letné slnko.

Veci sú tajomný stroj času a magická skrinka na premenu hmoty. Hnedé drevo tohto stola, môže byť drevom všetkých lavičiek sveta. A dnes, keď sedím za týmto stolom, v malej izbe, sa môžem ponoriť do oceánu mojich spomienok. Drevo sa zmení na lavičku a ja sedím obklopený zlatými, žiarivými listami lipy, nízkou trávou a hustým hnedým lesom, ktorý cloní jarnému slnku. Kameň z balkóna je kameňom na chodníku v Tatrách. Cítim ten kameň v ruke a moje vlasy náhle cítia chladivý, horský vietor a dunivé ticho a náhle vidím ostrý tieň vtáka mihotajúci sa cez širokú skalnatú stenu vysokého vrcholu ešte pokrytého snehom. 

Nie je vo veciach skrytá akási opojná omamnosť? Keď opatrne beriem do rúk drevenú fajku, knihu alebo pomaly v dlaniach otáčam obľúbenú šálku? K veciam treba pociťovať lásku, pretože ma prežijú, aby tu boli pre iných, ktorí lepšie využijú dary bojujúcich, trpiacich a smejúcich sa. Každá obyčajná vec ma prežije. Dary môžu zostanú zneužité a tak to má byť. Snáď sú vytvorené pre iné srdcia.

Veci, na rozdiel od ľudskej bytosti, vedia počkať na svoj čas a svojho človeka.

III.  Uši

           Ľudská bytosť musí komunikovať, porovnávať sa a nastoľovať v diskusii témy, o ktorých sa domnieva, že sú „jej“. Proste musí hájiť seba samého, svoj vlastný, vnútorný vesmír. Tak sa mi zdá, že v každej diskusii by som si mal zachovať vedomie, že napriek kritike, sporom a rôznym emocionálnym výbuchom sa pod touto škrupinou možno nachádza svet čírej a záhadnej individuality (a možno iba snívam krehký európsky sen o vlastnom „ja“). Občas treba v diskusii vypustiť zmysel sluchu. Vypojiť sa. Dať si „štuple“ a pozorovať druhého ako len ticho otvára ústa. A keďže nepočujem slová, tak ani neviem, či sa ma (do)týkajú. To len moje srdce nechce byť silnejšie a veselšie. Človek je dvojnohý tvor, ktorý preceňuje svoje uši.  

IV.  Pustina a les

Stanislav Komárek a Zdeněk Neubauer tvrdia, že korene nášho myslenia môžeme odvodiť z dvoch zdrojov. Prvý zdroj je eremiálny (eremos – púšť) a druhý hyletický (hylé – les). K púšti patrí vplyv židovský, arabský a okrajovo fenický. S púšťou súvisí uctievanie prorockej a očistnej samoty a predovšetkým sklon k zvuku a slovu. To najcennejšie v eremiálnom cítení je písaný (posvätný) text. Text (Tóra, Korán, Biblia) je tým najdôležitejším a podstatné nie je prežitie indivídua, ale písma (Zákona). Práve tu môžeme vidieť zdroje moderného biologického myslenia a taktiež predstavu prírodného kauzálneho zákona. Tu sa to hemží kabalou, gematriou, uctievaním čísiel, písmen a symbolmi, ktoré ovládajú veci samé. Krásne to opísal Umberto Eco vo Foucaultovom kyvadle, keď sa chudákovi Diotalevimu, po pokusoch meniť význam textov, rozpadne telesná schránka. Veci nemajú význam – dostávajú ho. Dnes sa v genetike bežne popisuje DNA ako text, súvislosť písmen a, d, g, t. A čo iné je Dawkinsov mém, ak nie informácia – „text“? Vidíme tu aj západnú kultúru, ktorá „uctieva“ spisovateľa, exegéta, ktorý s pár písmenami abecedy tvorí nové významy a „veci“. Tu leží i riziko intelektuálnej manipulácie. Intelektuál sťaby lampáš v temnote, akési vplyvné „svedomie“ a zároveň povýšenie až precenenie čítania nad zážitkom.

[V tejto súvislosti ma napadá prečo vôbec čítam noviny. Hegel nazval tento rituál „rannou omšou mešťanov“ a dumám či to naozaj nie je iba buržoázna verzia omše. Malátna omamnosť nad veľkoleposťou, ohromnosťou „faktov“, ktoré nás „presahujú“. Nesmiernosť „Faktov“ ako „Božia ríša“].          

Hyletické cítenie, hlavne grécke, Indické a Európske, je viazané na uctievanie lesa a priestoru. Ide o emóciu vizuálnu, spojenú s predstavami svetla, či sveta ideí, nazeraných vnútorným zrakom. Kultúry hyletické uctievajú formu a telesnosť. Takéto kultúry nemajú problém zobrazovať podoby bohov a Boha. Podobne sa zlomil zákaz zobrazovania kresťanského Boha príchodom „lesných“ Germánov, teda porušenia prvého prikázania z Desatora. Taktiež nie je od veci spomenúť, že prví iónski filozofi dostali názov hylozoisti – „látkoví“ (materiálni) filozofi. Samotný význam sa v tomto prípade redukuje na tvar. Je to až posadnutosť tvarmi, morfológiami, ľudskými telami, anatómiou, kraniológiou, frenológiou alebo farbami pleti. Teda famózny objav priestorového, telesného sveta, jeho smrteľnosti a objavenie významu ľudského ja – indivídua.

Už je to tak. Mám rád predmety (veci). Tento text som chcel zasvätiť velebeniu vecí. Priznávam, veľký vplyv mal na mňa v tejto záležitosti majster Karel Čapek. Každá vec môže byť niečím (iným). Kameň múrom domu, chrámom, sochou, zbraňou, šperkom. Ruža môže byť kvetom lásky, rozchodu alebo súčasťou smútočného venca. Ako vravel Čapek - veci netúžia škodiť človeku. A to je úžasná myšlienka. Vec „chce“ splniť nejaký účel, ktorý v nej „drieme“. Kameň chce byť domom, sochou, ale rovnako i kameňom, ktorý tvorí cestu. Avšak, to len dvojnohý „človek“ a „fakty“ menia veci na životu nebezpečné.  

Neverím v moc „faktov“. Niečo sa mi na tom nezdá. Akoby práve „fakty“ delili tento svet na „dobrý“ a „zlý“.  Akoby práve „fakty“ urobili z kameňa zbraň, z dreva kríž a zo železnej rudy tank. Priam uhrančivo však na mňa pôsobia lietajúce perzské koberce, Aladinova kúzelná amfora, hodvábny závoj na tvári Šeherezády, Sherlockove husle, vodná fajka, soška Ášoku,  kniha, Noemova archa alebo tajomný Nautilus.

Prečo stále len fakty? Prečo nie skôr niečo plné nádeje, ktorú nejde podporiť „faktami“? Nádeje v človeka? Dať si šancu? V tejto súvislosti ma napadajú nádherné slová Carla Sagana, ktoré vložil do úst „mimozemšťana“ pri rozhovore s „pútničkou“ Judy Foster: "Ste zaujímavý druh.... zaujímavý mix. Ste schopní tak nádherných snov... a tak hrozných nočných môr. Cítite sa tak stratení... tak odstrihnutí... tak samy. Iba vy nie ste. Pozri... v celom našom hľadaní... všetko čo sme našli... čo robí prázdnotu znesiteľnou... je byť jeden pre druhého..." 

A doktor Jannis v Mandolíne Kapitána Correliho povedal: "Malo by nám záležať viac na sebe ako na ideách, inak sa navzájom pozabíjame".